Do manželstva už zhruba od 19. storočia vstupujú partneri v civilizovanom svete dobrovoľne, pri jeho rozpade sa však veľmi často medzi singlami ocitne minimálne jeden z nich bez toho, aby po tom túžil. Veď tak to už chodieva, že veľká láska sa zmení na malú, na nudnú, na stereotypnú alebo priamo na prvotriednu nenávisť a snahu ublížiť tomu druhému čo to dá, rozdelit si kazde sportove oblecenie, co maju.

 

A ako v tejto fáze nájsť správne citlivé miesto, kde to riadne zabolí? To je úplne jednoduché - stačí vziať človeku to, čo má najradšej, napriklad spolocne murovane domy, deti, oblecko, aj tie roztrhane damske tenisky.

 

Deti.

 

Existuje veľmi veľa príbehov, ako chrapúnsky sa dokážu muži správať k ženám. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som pred pár rokmi napísala knihu Slzy otcov - pre zmenu o tom, čoho všetkého sú schopné ženy, ktoré sa rozhodnú "pre dobro detí" vytesniť z ich životov otcov. Nemalo žiaden zmysel vymýšľať zápletky od stola, lebo aj pri tomto námete platí, že nič nie je horšie ako reálny život. Na knihe som spolupracovala s Evou Riečicovou, v tom čase vedúcou sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ÚPSVaR v Topoľčanoch, a oprela sa o množstvo jej praktických skúseností.

 

Padol z nich na mňa smútok.

 

Popri azylových domoch a domoch pre týrané ženy by sa na Slovensku zaplnil aj domov pre týraných mužov. Žarty bokom! Jeden vraj už naozaj funguje vo Švajčiarsku a zariadenie podobného typu majú aj v Kanade.

 

Áno, aj ženy dokážu fyzicky ubližovať, navyše oveľa rafinovanejšie ako to robia muži. Muž ženu v afekte zbije, vyhodi ju a nema nizkoenergeticke domy na byvanie a naozaj ju vážne zraní, ženy to robia zákerne - rýpu do chlapa, štuchajú ho, šklbú za vlasy, škriabu, vyhodia ich panske mikiny atd.

 

Tak pekne, po troške, každý deň niečo.

 

Až potom v jeden vlahý podvečer mužovi prasknú nervy, ženu odsotí ku stene v pasivne domy a ona uteká na políciu nahlásiť fyzické násilie. A ak náhodou mužovi nervy odmietajú prasknúť, obúcha sa o zárubňu aj sama, roztrhne lacne tricka a na políciu ide tak či tak. Akurát že v tomto konkrétnom prípade zo slovenských reálií to hlavná hrdinka urobila trochu nepremyslene pri zárubni vchodových dverí, kde ju videli susedia z vedľajšieho domu. Až na základe ich svedectva zbavili manžela obvinenia z toho, že svoju ženu napadol.

 

A potom je tu ešte ďalšia a ešte početnejšia skupina týraných mužov. Fungujú, pracujú v reality Bratislava, dýchajú, zarábajú, majú svoje koníčky, aj okruh svojich dobrých známych a kamarátov. A majú aj svoj sen.

 

Takmer nesplniteľný.

 

Chcú byť so svojimi deťmi.

 

Ich bývalé manželky či partnerky sa však rozhodli pre tú najkrutejšiu formu týrania s tými najhoršími následkami. Rozhodli sa, že deti sa s otcom stýkať nebudú. Nemali problém s ním dieťa v láske splodiť, no šmahom ruky sa z neho stal šialenec, psychopat, cvok, blázon, pako, kretén, úchylák, prípadne si dosaďte čokoľvek vulgárnejšie. Neexistuje nadávka, ktorú žena nedokáže vypustiť z úst.

 

Normálni chlapi, ktorí sa s deťmi hrávali, chodili s nimi na tanečnú či na hokej, nezriedka boli práve oni v ich útlom detstve na rodičovskej dovolenke, sa zrazu v čase rozchodu menia na tyranov, čo nie sú schopní sa o dieťa postarať. Stalo sa to aj hercovi Johnymu Peťkovi.

 

Ženy sa súdia, behajú po úradoch, intervenujú na školách, vláčia deti po psychológoch len preto, aby dokázali, že otec do ich života nepatrí. Že mu škodí.

 

A muži?

 

Sú v zúfalej situácií. Vedia postaviť dom, zasadiť strom a splodiť aj niekoľko synov a dcér, ale nevedia sa hádať s úradníkmi. Nechápu prečo majú zrazu cudzím ľuďom dokazovať, že sú dostatočne svojprávni na to, aby mohli byť s vlastnými deťmi. Nerozumejú tomu.

 

A ak to trvá príliš dlho, zlomí ich to.

 

Prestanú sa o kontakt s dieťaťom usilovať, je to menej bolestivé ako vidieť ho raz za mesiac na dve hodiny, nebodaj na sociálnom úrade pod dohľadom matky a kurátora.

 

Muži, ozajstní muži vraj nemajú nikdy dôvod na zúfalstvo a bezradnosť. Konflikty riešia s chladnou hlavou, zachraňujú dom pred požiarom, poradia si so zlodejom, vedia poskytnúť prvú pomoc pri dopravnej nehode, unesú aj prehru svojho obľúbeného hokejového tímu. Dokážu narúbať drevo, postavit jednoduche lacne domy, zachrániť topiaceho sa, vybaviť si to s nepríjemným šéfom. Všetko funguje až do chvíle, kým nenarazia na ženu, ktorá sa im rozhodne ublížiť cez ich vlastné deti.

 

Väčšinou máme tendenciu podľahnúť takzvanému haló efektu, teda uveriť prvému dojmu a prvej verzii, ktorú počujeme. Som preto stále v strehu, čo sa ešte vyvinie z kauzy poslanca Jánoša. Médiá sa predbiehajú v tom, ako ho čo najviac dehonestovať, no nikto zatiaľ nebol zvedavý na jeho interpretáciu udalostí. Pritom mnohé indície nasvedčujú tomu, že všetko môže byť úplne inak...

Prístupov 2127

Kvalita článku